Čo si zač, Amerika? Alebo ako som strávila týždeň v Chicagu.

12.10.2017, 1:57

píše Lujza Garajová Schrameková

 

Prišlo pozvanie od Slovákov a Čechov žijúcich v Amerike, či by som s kolegami nevybehla za Veľkú Mláku, doviezť trocha slovenského humoru. A čožeby nie! Uvidím nové veci, spoznám nových ľudí a čo si budeme klamať, oddýchnem si od famílie.

Očakávania som nemala viac-menej žiadne. Teda možno trošku obavy…počula som, že je to krajina, kde sa na teba všetci usmievajú a každý sa ťa vypytuje, aký si mala deň, a praje ti všetko dobré. Že hocikde sa ti môže stať, že sa cudzí ľudia k tebe správajú milo…Fúha, to bude teda riadne divné. Veď keď sa u nás s nami cudzí človek pustí do reči, spustia sa nám ostražité receptory a niečo v hlave kričí: „Pozor! O čo mu ide? Je to blázon? Je opitý? Alebo ma chce okradnúť?” Niečo nás núti prerušiť očný kontakt, pevne k sebe pritiahnuť kabelku a pratať sa kade-ľahšie.

Prví Američania boli na letisku pri bezpečnostných prehliadkach. Usmievali sa a boli milí, spýtali sa ma, aký som mala deň…a je to tu! Chcela som si pritiahnuť kabelku, ale musela som ju odovzdať na preskenovanie. Vrátili mi ju a popriali mi pekný deň. Čo ich je po mojom dni??

Potom obávané imigračné. Čo sa ma budú pýtať? Čo im tam budem koktať s mojou biednou angličtinou?(Ach Lujza, mala si sa lepšie učiť!) Čo keď budem nervózna, budem im podozrivá, zavrú ma do Guantanáma! (Kľud, Lujza!) Už som na rade…policajtka sa na mňa usmieva, hovorí pomaly, ja sa uvoľňujem, stres z mojej biednej angličtiny opadáva, pýta sa ma, čo robím na Slovensku a ja, že som herečka a ona ma s úsmevom a uznanlivým „Cool!” púšťa do USA.

A potom stále dokolečka… úsmevy, ústretovosť, pohodička, krátke rozhovory. Neusmievala sa iba čašníčka, ktorá chce tringelt, ale aj autobusár, revízor, recepčná, upratovačka, taxikár, predavačka lístkov aj cudia staršia pani, ktorá sa pri mne pristavila, keď ma videla bezradne čumieť do obrovskej mapy. A nie, nešlo mi to na nervy, ani mi to neprišlo falošné. Bolo to veľmi príjemné. Uvedomila som si, že aj ja sa viac usmievam a vôbec nefrflem. Slováci a Česi, ktorých som stretla mali už tiež tento „americký” prístup k životu, takže mi bolo jasné, že je to jednoducho nákazlivé. A povedala som si, že toto je niečo, čo chcem „chytiť“ tiež. Veď predsa nie som proti tomu zaočkovaná, iba žeby nám to v našich zemepisných šírkach dávali potajomky spolu s protitetanovkou.

Byť týždeň v Amerike je super krátko na to, aby som si vedela spraviť širší názor na čokoľvek. Netuším o nič viac, ako je to s ich zdravotnou reformou, sociálnou politikou, alebo prečo si zvolili Trumpa. Viem iba, že sa chcem doma viac usmievať a nakaziť čo najviac ľudí. Viem, že sa chcem učiť angličtinu! A viem , že aj keď je moja angličtina biedna, chcem sa prihovoriť bezradnému turistovi s mapou, lebo je to proste lepšie ako sa neprihovoriť.

 

Strávila som týždeň v Chicagu. Dostala si ma Amerika!

Keep smiling!

ĎALŠIE ČLÁNKY

zobraziť všetky články