Pani docentka, radíte sa medzi najväčších odborníkov v oblasti reprodukčnej medicíny. Ako vnímate stále narastajúci počet neplodných párov? V čom vidíte príčinu?
Za takzvaný boom neplodnosti, o ktorom sa dnes hovorí, môže viacero faktorov. V prvom rade je to všeobecný pokles plodnosti v populácii a trend odkladania tehotnosti do vyšších vekových kategórií. Kedysi ženy rodili bežne okolo dvadsiatky. Dnes máloktorá žena plánuje tehotenstvo do tridsiatky. Ak sa tieto dva faktory spoja, máme tu realitu, že jeden z ôsmich partnerských párov má problém s plodnosťou. Je nutné si uvedomiť, že čím je dlhšia doba neplodnosti, tým je vyššie riziko, že danému páru už nebude môcť pomôcť ani reprodukčná medicína. Všeobecne však možno povedať, že neplodnosť má na svedomí svet, v ktorom aktuálne žijeme – práca, znečistenie ovzdušia, jedlo, ktoré jeme, fajčenie, a, samozrejme, stres. Príkladom sú páry, ktoré sa niekoľko rokov neúspešne liečia, absolvujú zopár IVF cyklov a keď už myšlienku na dieťa vzdajú, prípadne si bábätko adoptujú, zrazu sa im podarí otehotnieť spontánne. Premotivovanosť škodí a platí to aj tu.
V poslednej dobe sa o mužskej neplodnosti hovorí aj v súvislosti s tým, že jeden mediálne známy pár verejne začal hovoriť o tomto probléme. Myslíte si, že je téma umelého oplodnenia na Slovensku ešte stále tabu, alebo sú ľudia ochotní o nej rozprávať?
Je to veľmi individuálne, ale myslím si, že stále ešte prevládajú páry, ktoré sa v svojom okolí nikdy nepriznajú, že ich dieťa je narodené po umelom oplodnení. Aj to je jedna z príčin toho, že sa u nás na umelé oplodnenie stále pozerá ako na niečo neprirodzené. Práve verejné priznanie a rozprávanie o tom určite môže pomôcť, a to nielen zvýšiť povedomie o tejto téme, ale aj psychicky, kedy páry pochopia, že v tom nie sú sami.
Vo vašej práci sa stretávate aj so ženami a mužmi, ktorí sú ochotní darovať svoje vajíčka či spermie iným párom. Ako vnímate túto možnosť pomoci neplodným párom?
Odkladanie tehotností do vyšších vekových kategórií nám vyrobilo pomerne veľkú skupinu neplodných žien, ktorým už nevieme pomôcť inak ako darovaním vajíčok. Samozrejme, na toto rozhodnutie je treba dozrieť. V prvom momente je to pre pár vždy šok, ak im toto odporučíme, ale, ako sa hovorí, čas je liek na všetko. Väčšina z našich pacientov sa napokon pre toto riešenie rozhodne. Darkýň vajíčok je však málo. Dôvodom je aj strach z neplodnosti, prípadne z komplikácií pri odbere. Tento strach je vcelku pochopiteľný. Darkyňa musí prejsť niekoľkými mierne nepríjemnými vyšetreniami. Liečba je však krátkodobá, trvá zhruba 10 dní a nepredstavuje riziko do budúcnosti pre otehotnenie. Za túto pomoc neplodným párov sme vďační my, aj samotní pacienti.
Veľa ľudí si myslí, že zahraničné IVF centrá, resp. centrá asistovanej reprodukcie, sú úspešnejšie a lepšie. Zaostávame za susednými krajinami, alebo je to skôr len zvyk, že ľudia majú tendenciu veriť viac zahraničiu?
Otázka úspešnosti v asistovanej reprodukcii je veľmi ošemetná. Relevantne sa môžem vyjadriť len o úspešnosti nášho pracoviska oproti napríklad českým susedom a môžem povedať, že máme úspešnosť porovnateľnú, dokonca vyššiu ako majú české centrá. Slovenské centrá zároveň ponúkajú rovnaký rozsah poskytovaných služieb.
V Gyncare v Košiciach pôsobíte viac ako rok. Koľko úspešných zákrokov sa Vám podarilo za ten čas uskutočniť?
Doteraz máme viac ako 200 tehotných žien a máme nahlásených viac ako 40 zdravých narodených detí, čo nás veľmi teší, ale veľká časť tehotenstiev ešte prebieha. Pri našej práci vždy najviac utkvejú v pamäti najmä páry, s ktorými sa roky trápime, opakovane s nimi prežívame neúspechy a potom sa tešíme z bábätka. Takýto ľudia sa stávajú takmer rodinou. Tá moja je už pomerne veľká. 🙂
Doc. MUDr. Silvia Toporcerová, PhD., je nominovaná v ankete Slovenka roka v kategórii zdravotníctvo.
Hlasovať môžete prostredníctvom SMS alebo webu www.slovenkaroka.sk
