Ste novou ambasádorkou projektu Ženské veci. Prečo ste sa rozhodli prijať túto ponuku a zastrešiť ako tvár túto kampaň?
„Už z názvu je zrejmé, že ide o projekt pre ženy. A keďže som sama ženou (i keď vravia, že “som surová ako cihla”), žijem vo svete žien. Sama som zažila rôzne životné situácie a viem, aké je niekedy ťažké o nich hovoriť. Myslím si, že ženy sú silné bytosti v porovnaní s mužmi, najmä vedia lepšie ovládať svoje emócie a bojovať za každú cenu. Je to, samozrejme, individuálne, závisí to od človeka a situácie.“
Čo by ste v projekte chceli dosiahnuť?
„Týmto projektom by som chcela vyzvať ženy, aby si na seba dávali pozor a zistili si čo najviac informácií o možnostiach, ako predísť či zachrániť sa povedzme pred chorobou. Zároveň by som však chcela upriamiť pozornosť mužov, aby mysleli na to, že majú vedľa seba ženu. Silnú i krehkú bytosť v jednom.“
Slogan nášho projektu znie „Sprav si poriadok v ženských veciach“. V akých ženských veciach by ste chceli urobiť poriadok ženám?
„Dôležité je, aby si každá žena uvedomila, čo chce. Ak zistí, čo chce, tak, samozrejme, bude vedieť, aj čo nechce. Týmto heslom sa v živote riadim, existujem a žijem.“
A vyslovene v ženských veciach? V čom by si mali ženy všeobecne upratať?
„Ja neviem. 🙂 Viem len, ako to funguje mne. 🙂 Odporúčam im ale, aby sa neporovnávali s inými ľuďmi, inými ženami, vo všetkých smeroch. Neporovnávať sa im uľahčí život, a vlastne aj mužom (smiech).“
Darí sa Vám neporovnávať?
„Darí sa mi to. Myslím si, že aj preto sa stále usmievam, napriek všetkým situáciám, ktoré som zažila.“
Počuli sme, že to nie je prvýkrát, čo idete takýmto spôsobom pomáhať ženám. V minulosti ste pomáhali v rámci projektu v boji s domácim násilím alebo taktiež pomáhate rodičom detí, ktoré majú diabetes. Je ešte niečo podobné z Vašej minulosti, kde ste pomáhali podobnou kampaňou alebo prevenciou?
„Robím veci prirodzene, a ak tým pomôžem, som šťastná. No pomáham najmä rodinám zo skromnejších pomerov, prípadne rodičom chorých detí, ktorí mi častokrát píšu prostredníctvom verejnej stránky ludialudom.sk, kde som overovateľkou už šiesty rok. Vždy s tými ľuďmi komunikujem a snažím sa im pomôcť v podobe rady alebo finančne. Pretože ak vytratíte z vrecka dve eurá, tak nevidím problém poslať niekomu tie dve eurá na účet. Alebo ak máte možnosť zaplatiť 200 € za pokutu, tak pokojne tých 200 € môžete poslať človeku, ktorý ich skutočne potrebuje.“
Je o Vás známe, že máte diabetes. Máte ho od narodenia?
„Nie, diabetes mellitus 1. typu mi diagnostikovali v siedmich rokoch, čo znamená, že bez inzulínu prakticky neprežijem.“
A do akej miery Vás toto ochorenie obmedzuje?
„Nijako. Vlastne ma ovplyvňuje tak, že o ňom šírim osvetu. Cítim sa šťastne, ak ľudia pochopia, že ich diabetes nijako nemusí ovplyvňovať, pokiaľ o ňom vedia a naučia sa s nim žiť.“
Máte vlastnú fanpage, kde Vás ešte ľudia môžu kontaktovať?
„Väčšinou ma nájdu na mojich webových stránkach, sociálnych sieťach, ale kontaktujú ma aj mejlom.“
Ako zareagujete, keď Vás niekto poprosí o pomoc?
„Ak sa jedná o finančnú podporu či iné potrebnosti na život, odporučím im zájsť na stránku ludialudom.sk, kde sa overuje skutočnosť a pomery žiadateľa. V prípade zneužívania sa pomoc stopne. Ak sa jedná o Cukrovečku, komunikujem s nimi a snažím sa spoločne s nimi nájsť cestu. Častokrát tou ich cestou idem s nimi aj ja.“
O čo Vás ešte prosia v mejloch?
„Keď sa mi stali moje ženské veci s bábätkami, bola som veľmi dojatá, ako ma ľudia podporovali prostredníctvom správ. Pár mesiacov mi každý deň prichádzalo obrovské množstvo mejlov a príbehov od žien, ktoré zažili podobnú skúsenosť. Je neuveriteľné, do akej miery vedia byť ľudia empatickí. Jednoznačne som za to, aby vznikla stránka, kde by si ženy mohli písať o svojich osudoch a vzájomne sa radiť a vypočuť. Mimochodom, idem takú založiť a dám o nej aj vedieť.“
Nerozcitlivelo Vás to ešte viac?
„Pochopila som, že v tom nie som sama. A myslím, že skrze mojej situácie sa uľavilo iným ženám s rovnakým osudom. Znie to síce negatívne, ale ide o istú spolupatričnosť. Jednoducho, takéto veci sa dejú ženám, a aj mne.“
Neodradili Vás všetky tieto negatívne skúsenosti od ďalšieho sna?
„Odpovedám protiotázkou, nech si na to každý odpovie, ako potrebuje podľa vlastných hraníc… Je dôvod vzdať sa svojho sna?!“
Hoci ste nič nezanedbali, nevyčítate lekárom, čo sa Vám stalo?
„To nie je chyba lekárov, skrátka, príroda je veľmi silná a múdra. Lekári nie sú žiadne ježibaby (smiech), nevidia do organizmu. Vnímam to tak, že každý jeden problém, aj dieťaťa, je obrovský. Teda ak žena trebárs potratí, je to pre ňu obrovská bolesť. Ja som nepotratila, ale dvakrát porodila. Preto celý proces tehotenstva vnímam ako zázrak.“
Čo si myslíte všeobecne o lekároch? Ako Vám v živote pomohli?
„Moji lekári sú so mnou už od mojich siedmich rokov a pre mňa to už nie sú iba lekári. Vnímam ich ako súčasť mojej rodiny, môžu na mňa nakričať a vynadať mi. Zistila som totiž, že milujem prísnych lekárov, pretože potrebujem nad sebou palicu. Preto všetkým odporúčam, aby sa nehnevali na doktorov, ktorí na nich nakričia. Robia to pre vaše dobro. Pre mňa sú lekári rodina, konkrétne doktorka Zuzka Nižňanská, ktorá mi zabezpečuje úplne všetko, môj Dr. Br zdvihne telefón hocikomu o tretej ráno a očná lekárka Štefaničková z Malaciek mi náhodnou kontrolou zistila, že mám problém s očami. Cukrovka však nie je strašiak, žijem s ňou úplne normálne už 30 rokov.“
Neberiete na ľahkú váhu, čo Vám hovoria?
„Ale beriem (smiech). No vraj som poslušná pacientka, pretože pravidelne chodievam na kontroly a v prípade, že nemôžem, hneď si prosím náhradné termíny. Podľa mňa majú kontroly obrovský význam. Ak by som ich neabsolvovala, možno by sa stalo čosi horšie.“
Ste extrémne pozitívna napriek tomu, čo sa Vám stalo…
„Vždy máme na výber. Buď sa budeme ľutovať, alebo sa pohneme ďalej a nájdeme si v tom zmysel.“
Aké typy žien sú Vaše najlepšie kamarátky, s ktorými si najviac rozumiete a o akých témach sa s nimi najradšej rozprávate?
„Moje kamarátky sú väčšinou muži. Nie preto, žeby som si so ženami nerozumela, ale ich humor mi nejako viac sedí. Muži majú väčší nadhľad a z ničoho si nerobia hlavu. A ja ako večný optimista potrebujem vo svojom živote srandu.“ ☺
A ak ženy, tak aké?
„Jediné ženy, ktoré sú moje skutočné priateľky, sú moja mama, sestry Monika a Ivetka a už aj dcérka Romi. Môžem s nimi hovoriť o čomkoľvek a viem, že všetko, čo poviem, bude u nich v bezpečí. Zároveň si na nich vážim, že sú úprimné a nemyslia si niečo iné, čo mi povedia. Keď na mňa občas príde slabá chvíľka, Ivetka argumentuje veľmi harmonicky a vie ma rýchlo dostať z takého pocitu. Naopak, sestra Monika vie veľmi pekne pomenovať situácie. Nikdy mi však neporadí, ale dá mi na výber. Je to, samozrejme, príjemné, lebo sa môžem sama rozhodnúť. Všetky sme však prepojené a veľmi na seba naviazané. A práve to je pre mňa priateľstvo.“
