Vrátim sa do čias, keď som bol 15-ročné chalanisko. Podobne ako všetci moji rovesníci, i ja som riešil otravnú školu. Po vtedajšom výbere strednej školy som netušil, ako veľmi ma ovplyvní môj prvý kontakt s gastronómiou. Medzi bifľošov som rozhodne nepatril, no nie že by mi to nepálilo, veď som predsa od narodenia m(M)údry.😊 No tak ako milión iných, som k učeniu v tomto veku jednoducho nemal vzťah. Jedinou výnimkou bola v mojom prípade telesná výchova a odborná prax. V preklade to znamenalo týždeň škola, týždeň prax. Určite si viete predstaviť to vyslobodenie, ktoré pre mňa nastalo každý druhý týždeň. Zostalo mi to doteraz.
Náležite si totiž uvedomujem dôležitosť práce s administratívou a kladiem na ňu dostatočný dôraz tak, ako aj pri iných činnostiach. Na rajóne som jednoducho doma. Milujem osobný kontakt a potrebujem, aby mi akýkoľvek produkt prešiel rukami. Len vtedy ma to skutočne napĺňa. Po škole som začínal najskôr s prácou na Slovensku, a preto som vystriedal zopár gastro prevádzok a nabral niekoľko skúseností aj u nás.
Zo Žiliny do Sydney
Pre mňa však tie najhodnotnejšie časy prišli až v roku 2010, keď som odletel do Austrálie, konkrétne do Sydney. Doteraz to považujem za jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote, a to i napriek tomu, že som to tam nemal ľahké. Čakalo na mňa sedem ťažkých rokov plných driny, študovania, anglických brbtov s ruským prízvukom, cestovania, priateľstiev, spoznávania úžasnej krajiny so všetkým, čo ponúka, no predovšetkým som okúsil špičkovú gastronómiu, ktorej úroveň a kvalita sa v mojom ponímaní nedá porovnať so žiadnou inou.
Mal som možnosť pracovať v top reštauráciách v Sydney, a to na všetkých pozíciách od food runnera až po general manažéra, kde mi mentoroval entrepreneur Bill Drakopoulos, ktorému vďačím za väčšinu mojich znalostí. Top lokality prinášali top klientelu. Napríklad, Jackie Chan mi pomáhal presúvať stôl pre svoj filmový personál, ľadoval som kŕč Russelovi Croweovi, mal som možnosť stretnúť Angelu Lansbury alias Jessicu Fletcher, Kelly Rowland, Angusa Younga, Johna Legenda a pár ďalších. Multikulturalizmus tejto krajiny, ale najmä veľkomiest zaručuje, že človek spozná nielen množstvo významných ľudí, no taktiež si pochutí na ktorejkoľvek kuchyni sveta, a to bez náročného cestovania. Teda ak nerátam viac ako 15 000 km zo Slovenska do Austrálie… Až na tomto mieste sa zo mňa oficiálne stal nadšenec dobrého jedla, vína a kávy, i keď vždy som mal k týmto gastronomickým elementom dostatočne blízko.
Hotel Lomnica som objavil vďaka časopisu
Návrat domov bol preto pre mňa ťažký. Za spomenutie určite stojí kultúrny šok, ktorý som zažil bezprostredne po návrate na Slovensko. Zrazu som sa nevedel nájsť a úrovňou gastronómie som bol sklamaný. Pri prezeraní časopisu Hotelier mi však do oka padla Prvá dáma Tatier. Zatúžil som v nej pracovať. Chcel som dať aj u nás tomuto odvetviu ešte šancu. Preto som nesmierne rád za celú „bublinu“, v ktorej sa Hotel Lomnica nachádza a ja môžem byť jeho súčasťou. Tvorí ho komplexný balíček pozitív ako zmýšľanie, podmienky, zázemie, priestory a pod.
Nedúfal som, že podobný koncept nájdem aj v našich končinách. Jednoducho som si myslel, že mojim gastrodňom na Slovensku odzvonilo. Teraz však viem, že som sa mýlil. Od októbra 2018 sa totiž začala písať moja nová gastronomická etapa a usilujem sa byť adekvátnym článkom a prínosom pre Hotel Lomnica, ktorého služby sú na vysokej úrovni už od jeho otvorenia. Akoby povedal Austrálčan: „I‘m back in business“.
Sme iba takí silní ako najslabší článok nášho tímu
Dôležité je nezaspať na vavrínoch, a preto sa spoločne s mojím tímom snažíme, aby sme neprestajne a príjemne prekvapovali našu klientelu, a to najmä neustále sa zlepšujúcimi službami. Práca na takejto úrovni prináša svoje ovocie až po určitom čase. Nie každý je odhodlaný čakať, a preto sa mnoho prevádzok zatvorí skôr, než sa stihnú poriadne rozbehnúť. Pre mnohých z nás je obrovským pozitívom, že môžeme pracovať s tými najkvalitnejšími surovinami, prémiovými vínami či produktmi. Azda najväčším benefitom je však nekonečná podpora zo strany top manažmentu, ktorého členovia sú často väčšími nadšencami ako my sami.
Po lete sa bude končiť ešte len môj prvý rok pôsobenia v Hoteli Lomnica. Väčšina mojich kolegov je v ňom však od úplného začiatku, čo ma teší. Ak sa totiž pohybujete v gastronómii, určite viete, že je to ojedinelý jav. Faktom však zostáva, že služby sú a aj budú vždy o ľuďoch a tímovej práci, a to až do momentu, keď bude všetko plne automatizované. Keď nám jedlo len stroho vypadne z automatu, bez akéhokoľvek príbehu, bez lásky, nervov či tvrdej práce ľudí, ktorí za tým všetkým stoja. Dúfam však, že tento stav ešte počká na nás v úzadí niekoľko dlhých rokov, aby som to nemal možnosť vidieť na vlastné oči.
Do tohto zlomu budeme pracovať s nasadením, aby sme sa stále posúvali vpred. Či už vo vrcholovom športe, alebo v odvetví cestovného ruchu stále bude platiť starý m(M)údry citát: „Sme iba takí silní ako najslabší článok nášho tímu“. U nás je to našťastie v perfektnej rovnováhe a každý vyniká v diferencovanom segmente. Musím úprimne priznať, že som nesmierne rád za každého jedného vojaka, ktorý dotvára finálnu armádu tímu, a tak spoločne dokážeme dotiahnuť všetky náročné „šichty“ do šťastného konca.
