Povráva sa, že helikobakter pylori je choroba špinavých rúk. Znamená to, že sa prenáša len rukami?
Helicobacter pylori (H. pylori) je baktéria, ktorá je adaptovaná na život v kyslom prostredí žalúdka. Disponuje mnohými vlastnosťami, ktoré jej umožňujú prežiť, ale zároveň u hostiteľa môžu viesť k zápalu sliznice (gastritída) až k rakovine žalúdka. Človek je primárny hostiteľ. Cesty prenosu sa ešte musia exaktne potvrdiť, avšak sú silné predpoklady o prenose z úst do úst alebo fekálno-orálnou cestou, čiže kontamináciou prostredia nedostatočnou hygienou po veľkej potrebe. Veľmi často sa H. pylori prenáša práve v rámci úzkeho kontaktu v rodine; medzi rodičmi a malými deťmi a potom aj deťmi medzi sebou.
Aké sú príznaky, kedy by sme sa mali mať na pozore?
Ako som spomínala, kolonizácia H. pylori môže viesť k zápalu sliznice žalúdka. Tento zápal sa v akútnej forme prejaví napr. bolesťou v oblasti žalúdka, nevoľnosťou, pocitom zlého trávenia, plnosti alebo vracaním. Tieto prejavy, samozrejme, nie sú jednoznačne typické na to, aby sa na ich základe stanovila diagnóza infekcie. H. pylori častejšie vyvoláva chronický zápal, ktorý je často bezpríznakový. U časti infikovaných s chronickou gastritídou sa vyvinie peptický vred a u menšej časti rakovina žalúdka.
Údajne má helikobaktera v tele takmer každý tretí človek. Je to pravda?
Ťažko to takto globalizovať na „každý tretí človek“. Keď máte niekde 70 % výskyt a inde napríklad 10 – 30 % priemerne, môže to vyjsť na každého tretieho. Avšak v praxi keby ste si vybrali 10 náhodných ľudí, je možné, že kolonizovaný by bol každý druhý, alebo naopak nikto, v závislosti od toho, kde ste tých 10 ľudí vybrali. Rozšírenie H. pylori v ľudskej populácii je naozaj veľké. Viac ľudí je kolonizovaných v rozvojových krajinách, kde to súvisí najmä s hygienickými podmienkami. H. pylori sa však, samozrejme, vyskytuje aj v rozvinutých krajinách, našu nevynímajúc.
Čo ak predsa len helikobaktera máme, ale nerobí nám žiadne ťažkosti, resp. nebadáme žiadne príznaky. Je aj v takomto prípade potrebné zbaviť sa ho?
Sú určité náznaky, že niektoré kmene H. pylori patria k neškodným kolonizátorom žalúdočnej sliznice. Či je skutočne neškodný, zistí najskôr gastroenterológ. A preto by som rozhodnutie o ďalšom osude helikobaktera ponechala v rukách práve týchto špecialistov.
Akým spôsobom sa dokazuje prítomnosť tejto baktérie?
Na diagnostiku slúžia invazívne a neinvazívne testy.
K invazívnym patrí odber vzorky žalúdočnej sliznice pri gastrofibroskopii na histologické a mikrobiologické vyšetrenie. Z mikrobiologických testov sa používa mikroskopia, dôkaz tvorby ureázy (enzým, ktorý produkuje H. pylori); možná je aj kultivácia so stanovením citlivosti na antibiotiká, ktorá je však náročná.
Z neinvazívnych testov je dostupný dychový test, v ktorom sa potvrdzuje ureázová aktivita H. pylori. Pri tomto teste sa však používa rádioaktívne značený izotop uhlíka, a preto nie je bežne dostupný na každom pracovisku. Ďalšou možnosťou je stanovenie antigénu H. pylori zo stolice.
Používa sa aj dôkaz protilátok, ktorý však nevypovedá o aktivite infekcie ani úspešnosti liečby. Je vhodný skôr na vstupnú diagnostiku, prípadne pre epidemiologické prehľady.
MUDr. Emília Miková
Aká je následná liečba? Je nevyhnutné upraviť aj stravu?
Ak sa lekár rozhodne eradikovať helikobaktera, má k dispozícii niekoľko režimov, ktoré zahŕňajú kombináciu antibiotík a liekov na zníženie sekrécie žalúdočnej kyseliny, čiže inhibítory protónovej pumpy. Všeobecne je vhodné pravidelné stravovanie, vyhýbať sa mastným, pikantným jedlám, sladkostiam, kofeínu, alkoholu a fajčeniu.
Antibiotiká alebo domáce „alternatívne“ liečenie? K čomu sa prikláňate vy?
Ja sa určite prikláňam k antibiotickej liečbe. Nemám informácie o úspešnosti alternatívnych postupov.
Ako sa môžeme chrániť pred helikobakterom?
Zvýšená hygiena zníži pravdepodobnosť predovšetkým fekálno-orálneho prenosu. Čo sa týka možného prenosu z úst do úst, pravidelná hygiena, samozrejme, pomôže. Ak však má človek gastroezofageálny reflux (návrat žalúdočnej šťavy zo žalúdka do pažeráka až do dutiny ústnej), môže byť stále potenciálnym zdrojom.
O autorovi
MUDr. Emília Miková sa 1. januára 2017 stala manažérkou odboru klinickej mikrobiológie v Medirexe. Na oddelení virológie, sérológie a molekulárnej biológie infekčných ochorení je od roku 2010. Pred prácou v laboratóriu klinickej mikrobiológie pôsobila v Nemocnici Topoľčany na ORL oddelení ako sekundárny lekár a tiež na chirurgickom centrálnom príjme.
