„V apríli minulého roku som si na turistike dal fotoaparát na mini statív, nastavil samospúšť a fotka „lietajúci Maťo“ bola na svete,“ spomína na svoju prvú fotku vo vzduchu Maťo. „Nie vždy sa mi podarí ideálne načasovanie skoku a na finálnu podobu fotky potrebujem aj 5 až 6 pokusov. V zime to až taký problém nie je, dopady do snehu sú celkom príjemné. Dopadať na trávu je však trochu bolestivé a pomerne technicky náročné.“ Odvtedy si Maťo robí lietajúce foto všade, kam zavíta.
Ochorenie mi nemôže stáť v ceste
Maťo je energický chalan, ktorý si ani po diagnostikovaní roztrúsenej sklerózy nerobí ťažkú hlavu. Užíva si život naplno. „Predtým som bol pravidelne v posilňovni, behal, bicykloval, hral volejbal, tenis. S chorobou stále cvičím, ale už nie do vyčerpania. Roztrúsená skleróza mi však nejaké športy aj dala. Začal som vo veľkom chodiť na turistiku a skialp. Za tri roky, odkedy mi diagnostikovali chorobu, som prešiel cez 1 000 kilometrov a strávil v horách množstvo nocí, neraz aj pod holým nebom. Z hôr sa vraciam psychicky oddýchnutý a myslím, že sa stali mojim druhým doktorom.“
Maťo zmenil svoj životný štýl a pristupuje k veciam viac zodpovedne: „Čítam veľmi veľa kníh, nad vecami sa viac zamýšľam a nekonám bezhlavo. Tiež jem veľa ovocia a zeleniny. Počas trvania choroby som nebol ani raz opitý, keďže opitosť by mi mohla môj stav zhoršiť. Alkohol si dávam, ale s mierou.
Život s roztrúsenou sklerózou je teda rozhodne iný, ale nepovedal by som, že horší.
Martinské hole
Kysuce
Kozí Chrbát – Nízke Tatry
Tlstá
Pred Križnou
Vysoké Tatry
Veľký Fatra
Chránená krajinná oblasť Poľana
Poloniny
Nízke Tatry
Radosť z maličkostí
V živote ho najviac teší, keď ľudia majú srdce na svojom mieste. „Mám rád, keď ľudia vedia nezištne pomôcť. Taký sa snažím byť aj ja a zároveň sa takými ľuďmi obklopujem. Teším sa z maličkostí. Trebárs, keď vidím 80-ročný manželský pár, ako kráča po ulici držiac sa pri tom za ruky. Radosť mi prinášajú aj hory, keď sa zobudím niekde v opustenom drevenom salaši a na lúke pred ním sa pasie srnka, keď pozorujem padajúce perzeidy na Poľane, keď vidím stopu medveďa alebo keď počujem vtačí spev uprostred hlbokého lesa. Možno sa to zdá málo, ale je to niečo, čo mnoho ľudí nikdy nezažilo. Úplne najšťastnejší som však bol vo chvíľach s milovanou osobou. Tých som si za svoj život príliš neužil. Keď však takú osobu opäť stretnem, určite sa tie všetky malé radosti ešte znásobia.“
