„V to poobedie mi odrazu začala tuhnúť šija, tak som si dala liek na uvoľnenie. Zároveň sa mi rozbúšilo srdce, keď som si zmerala tlak, mala som tep 140. Strašne som sa zľakla, začalo mi zvierať hrdlo. Keďže nikto nebol doma, išla som za susedou, ktorá ma odviezla na pohotovosť. Tam mi začali tŕpnuť už aj nohy a ruky,“ spomína Kamila.
Na pohotovosti ju vyšetrili, urobili EKG, skonštatovali, že tep aj tlak sú v normále. Kamila dostala liek na upokojenie, ktorý si však nevzala, pretože mala pocit, že ju lekár považuje za hysterku. „Po troch hodinách som na pohotovosti bola opäť – nevedela som dýchať a opúchalo mi hrdlo. Lekár veľavravne prevrátil oči, urobil mi odbery a poslal ma domov s tým, že mi nič nie je.“
ÚZKOSŤ NIKTO NESPOMENUL
Kamila svoje stavy pripisovala krčnej chrbtici, preto zašla aj k neurológovi, kde jej však tiež nič nezistili. Po týždni PN sa vrátila do práce a všetko bolo ako predtým. Nie však nadlho, jednej noci sa náhle zobudila na búšenie srdca.
„Hrozne ma to vyľakalo, začalo mi nafukovať brucho. Hrozný pocit. Bola som presvedčená, že zomriem. Tep mi vystúpil nad 120, nad ránom som to už nevydržala a muž ma odviezol na pohotovosť.“ Tam potvrdili zvýšený tep, na čo dostala tabletku, ale inak boli všetky odbery v norme a tak ju poslali domov. Počas ďalších dní Kamila zašla k obvodnému lekárovi aj na neurológiu, kde ju dovtedy liečili na bolesť krčnej chrbtice. Prepísali jej liek na uvoľnenie svalstva, žiaden z lekárov však nespomenul, že to, čo zažila, by mohli byť prejavy úzkosti.
TAKMER SOM SA ZBLÁZNILA
„Môj stav sa nezlepšoval, mravenčila mi pokožka na hlave, mala som návaly tepla, triašku, tŕpli mi ruky, nohy, príšerne ma boleli žily na nohách. Hlavu mi išlo roztrhnúť, bolo mi zle od žalúdka, za krátky čas som schudla šesť kíl. Navreli mi žily na rukách, ktoré mi niekedy úplne zmodreli. Do toho neustále vysoký tep, búšenie srdca, nespavosť, tlak v spánkoch, zaliehanie v ušiach. Keď som sa sprchovala, bolela ma celá koža, akoby mi do nej pichali ihlami,“ hovorí Kamila.
Dodáva, že sa išla zblázniť od strachu, pretože stále nevedela, čo sa to s ňou deje. Najhoršie to bolo večer a v noci. Nasledovali výjazdy na pohotovosť, kde jej konečne jeden z lekárov navrhol, či by neskúsila psychiatriu, pretože si myslí, že by mohlo ísť o psychickú záležitosť. Kamila súhlasila, bolo jej jedno, kto ju bude liečiť, len nech jej konečne pomôžu!
NAJVIAC MI POMÁHA POHYB
„Lekár na poliklinike si ma vypočul a hneď stanovil diagnózu: panická porucha, neskôr ju zmenil na úzkosť. Dosť mi pomohlo, že sa konečne môžem niečoho chytiť. Akurát sa stále nedokážem stotožniť s vyjadrením psychiatra, že môj stav spôsobujú rozpory medzi tým, aká som a aká by som chcela byť, že sa beriem príliš vážne a chcem mať všetko dokonalé… nechápem, žeby ma toto nervovalo? Ani v práci ani doma neprežívam nič stresujúce. Psychiater mi predpísal antidepresíva, ale ani jedny mi nevyhovovali, môj stav vždy zhoršili, tak som ich po dohode vysadila.“
Hoci od prvého záchvatu úzkostí prešli takmer tri mesiace, Kamila má stále problémy so spánkom. Sú dni, keď sa cíti lepšie, keď je zle, dá si predpísaný liek na upokojenie.
„Najviac mi pomáha pohyb. Keď sa prejdem v lese, ale aj doma, keď varím, upratujem, skrátka, keď na to veľmi nemyslím. Ideálne je, keď si môžem poobede ľahnúť a upokojiť sa, čo sa však cez pracovný týždeň nedá.“
Ako vraví, musí sa veľmi premáhať, aby dokázala vyjsť z domu, lebo predstava, že je v inom prostredí ako doma, jej nerobí dobre. Kamilu čakajú ďalšie vyšetrenia a zatiaľ stále verí, že jej stav sa raz zlepší.