,,Naše tretie dieťatko sme počali v mojom pokročilejšom veku. Mala som 37 rokov, keď sme sa dozvedeli šťastnú správu. Naše deti priam skákali od šťastia, že budú mať sestričku alebo bračeka. Samozrejme, Adamko chcel bračeka Miška a Emka chcela sestričku Mišku.
Tak ako väčšine matiek v mojom veku, tiež mi napadlo množstvo myšlienok, či už nie som stará, či bude všetko v poriadku. Napočudovanie, tehotenstvo s tretím dieťaťom som zvládala asi najlepšie zo všetkých tehotenstiev. Chodila som na pravidelné kontroly a prvé skríningové testy dopadli taktiež dobre. Napriek tomu mi moja doktorka odporučila ísť na amniocentézu, aby sme si boli istí, či je všetko v poriadku. V podstate, akokoľvek by testy dopadli, dieťatko by sme si nechali, len by sme sa asi inak pripravili na narodenie.
Začala som zvažovať všetky dostupné možnosti. Chcela som sa vyhnúť amniocentéze, ktorá, aj keď vie presne určiť genetické poškodenia plodu, predsa len nesie riziko samovoľného potratu. Napokon som sa rozhodla pre neinvazívne prenatálne testovanie, tzv. Trisomy test, ktorý jednoduchým odberom krvi dokáže s veľkou presnosťou vylúčiť prítomnosť chromozómových porúch plodu už od 11. týždňa gravidity.
Bola som rada, že sa dá takéto vyšetrenie absolvovať, lebo v tom čase som mala 37 rokov a štatistiky, z ktorých sa vychádza pri pravdepodobnosti choroby plodu, sú hrozivé. Na výsledky testu sme čakali s pokorou. No keď prišli a všetky parametre boli v poriadku, boli sme veľmi šťastní a ja som mohla v pokoji prežiť ďalšie tehotenstvo. A necelý mesiac pred mojimi 38 narodeninami nám do rodiny pribudla ďalšia dcérka Michaela.“
