Dievčatá boli o ničom, hlavne také, čo sa báli hmyzu. S chalanmi sme nazbierali plné dlane električiek a naháňali s nimi pišťajúce ružové princezničky. Bola som stotožnená so svojim chalanským svetom, nosila som rifle a tmavé tričká, rada som hádzala piráty a počúvala som Bleach od Nirvany, nie sladkosti od Take That.
A potom zo dňa na deň sa to stalo…
…tragédia zvaná prsia. Vyhupli zo dňa na deň a neboli to žiadne lentilky pod kobercom, boli to riadne neprehliadnuteľné prsiská. Neznášala som ich! Chalani už so mnou zrazu nechceli loziť po stromoch ani hrať naháňačku na chodbách školy. Buď sa mi vyhýbali, alebo sa v mojej prítomnosti nehýbali… len stáli a kukali jak barani. A nekukali mi do očí!
Nevedela som, čo si počať s týmto novým telom… kto som, čo som? Nezabudnem ako sme s maminou v moje prvé prsaté leto kráčali v Nitre po pešej zóne a pán čo išiel oproti kukal tak, až sa potkol a vyroloval sa pred nami na zem. Mamina iba zavelila: „Už sa to nedá odkladať… potrebuješ podprsenku!„
Moja prvá podprsenka bola 75C, naozaj sa to viac nedalo odkladať! C, D, E a bola som žena. Už sa to nedalo skryť, už sa tomu nedalo zabrániť.
Odvtedy moje telo presviedča moju hlavu, že som ženská a že sa teda musím tak správať
Ale ako to je? Aké sme? Máme vôbec niečo všetky spoločné? Hľadám… dávam si otázky… a snažím sa spoznávať iné ženy, lebo v nich možno bude odpoveď aj na to, akou ženou som ja.
Chcem nechcem, tie ženy sa mi do cesty kladú a je to pre mňa výzva
Narodila sa mi dcéra a zrazu aj v mojom šatníku dostáva miesto ružová. Spoznala som Didianu a naučila som sa nebáť sa výrazného rúžu a krátkej sukne. A zrazu spolupráca so Ženskými vecami…hmmm…zisťujem, že tie dievčatá možno vôbec nebudú o ničom:-)